Tokyo, deň druhý. V skutočnosti to bol už štvrtý deň našej návštevy na východnom pobreží, ale keďže sme Vianoce strávili v Yokohame a 25.decembra sme spali asi do štvrtej hodiny poobede, rozodli sme sa ísť do Tokya až v nedeľu, 26. decembra. Ako prvý cieľ našej cesty sme si zvolili Shibuyu, známu obchodnú štvrť, ktorá je taktiež tokíjskym centrom módy a zábavy. Avšak asi najznámejšou miestnou atrakciou je najrušnejšia križovatka na svete. Vďaka tomu zas parádne zarába Starbucks, z ktorého je na "Shibuya crossing" najlepší výhľad. V Japonsku sa zjavne ľudia veľmi radi združujú a tlačia jeden na druhého. U nás v Kóbe ani nie, ale v Tokyu je to pravidelný úkaz. Vždy som chcela vedieť či je to naozaj pravda, že v Tokyu počas dopravnej špičky ľudí do vlakov tlačia zamestnanci železníc v bielych rukavičkách. Keďže Japonsko je krajina kde je možné asi naozaj všetko, aj toto bola pravda a vyskúšala som si to na vlastnej koži. Dúfam, že to bolo prvý a posledný krát. Predstavte si, že stojíte v plnom vlaku a v priebehu 3 sekúnd na vás niekto zatlačí ďalších 20 ľudí, némate sa kde chytiť, kam postaviť a stačí len dúfať, že vedľa vás nestojí voľajaký úchyl, ktorému sa páčite. Chcela som to odfotiť, ale šance na vytiahnutie foťáku z vrecka boli nulové. Za to sa mi však podarilo odfotit stanicu na Harajuku, ktoré tiež spadá pod mestskú časť Shibuya. Bohužial, nezstihli sme známe Harajuku Girls, ktorým bola asi zima, takže ich odfotím až pri ďalšej návšteve Tokya.
 |
| Harajuku Station |
Zima bola aj nám a pomaly sme začínali byť hladní. Vybrali sme sa teda cez bulvár Omotesandó a zamierili do českej reštaurácie v Tokyu! Niektorí z vás by si možno povedali, že prečo česká reštaurácia keď som v Japonsku. Mala by som jesť čo najviac miestnych vecí a podobne. Lenže boli Vianoce, čas, kedy sme všetci z nás čo sme tu mysleli na domov a domácu kuchyňu. Okrem toho, chcem vidieť kto by sa netešil na niečo domáce po troch mesiacoch jedenia ryže a rýb. Ceny boli síce trochu vyššie ako inde, ale to zrejme ovplyvnila aj lokalita kde sa česká reštaurácia nachádza. Jedlo však bolo výborné. Ja s Tinkou sme sa rozhodli pre guláš, Feri zvolil klasiku - knedlo, vepřo a u Eriky to vyhral kurací bramborák. Ako osvedčený zahrievací prostriedok poslúžila becherovka.
 |
| Gulášik |
Spokojní a posilnení domácou stravou sme sa vybrali na vyhliadkovú vežu Tokyo Tower, ktorá vyzerá takmer ako Eiffelovka, akurát je oranžová a nemusí sa tam tak dlho čakať kým sa dostanete hore. Táto televízna anténa meria 332,5 metrov a je zatiaľ druhou najvyššiou konštrukciou v Japonsku. Chalani, pokiaľ neviete kam zobrať na rande svoju japonskú frajerku v Tokyu, vezmite ju na výhľad z Tokyo Tower. Úspech máte zaručený.
 |
| With Tokyo Tower |
S Tokyom sme sa rozlúčili v štvrti Roppongi, ktorá mi miestami pripomínala večerný Václavák v Prahe. Niečo mi vraví, že to bolo vďaka černochom postávajúcim na ulici, ktorí neváhali ponúkať turistom lahké, ale aj tvrdšie drogy. Až také zlé to tam však nebolo, mali tam krásne vianočné osvetlenie, podľa mňa oveľa lepšie ako v Kóbe.
 |
| Roppongi Illumination |
Tak, a to by bolo asi všetko o mojom prvom kontakte s hlavným mestom Japonska. Ťažko by som opísala svoje dojmy. Ani neviem či som sklamaná, alebo nadšená. Myslím, že dva dni na spoznanie Tokya sú naozaj málo, preto sa tam ešte určite chystám vrátit. S určitosťou vám ale viem povedať, že som oveľa spokojnejšia tu v Kóbe a za Tokyo by som nemenila. Ale koľko ľudí, toľko chutí..ですね。
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára